Hana Ponická

Narodila sa 15. júla 1922 v obci Halič pri Lučenci. Detstvo a mladosť prežila v Haliči, Košiciach, v Banskej Bystrici a Martine. Zmaturovala v roku 1940 na dievčenskom gymnáziu v Bratislave. V čase vypuknutia Slovenského národného povstania študovala medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a v martinskej nemocnici bola na praxi ako medička. Následne sa prihlásila za dobrovoľnú ošetrovateľku ČK v Bratislave, kde na hlavnej stanici prijímali a ošetrovali väzňov z koncentračných táborov.
Medicínu už nedoštudovala. V rokoch 1948 - 1950 žila v Ríme, kde pôsobil jej manžel Štefan Žáry ako dopisovateľ ČTK. Po návrate do Bratislavy bola redaktorkou, v rokoch 1954 - 1977 účinkovala ako profesionálna spisovateľka, prekladateľka a publicistka.

V roku 1956 ju prijali za členku slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, stala sa i členkou redakčných rád pri niektorých časopisoch. V roku 1956 sa zúčastnila na známom zjazde českých a slovenských spisovateľov v Prahe, kde podporila Seiferta a Tatarku, ktorí na zjazde vystúpili s požiadavkami na väčšiu slobodu umeleckej tvorby a s kritikou pomerov v súvislosti s predchádzajúcimi politickými procesmi.
V rokoch 1968 - 1972 bola redaktorkou Smeny, nedeľnej prílohy Smena na nedeľu, kde uverejňovala aj svoje publicistické príspevky a ukážky z umeleckej prózy. Kvôli svojmu postoju proti okupácii musela zo zamestnanie odísť. V roku 1969 sprevádzala snúbenicu M. R. Štefánika Giulianu Benzoni na jej návšteve Slovenska (v Košariskách, Brezovej pod Bradlom, Martine).

V roku 1977 protestovala v diskusnom príspevku pripravenom na 3. zjazd slovenských spisovateľov proti útokom na Chartu 77 a proti iným represáliám novej kampane v novinách. Za tento diskusný príspevok ju vylúčili zo zväzu, zastavili jej aj 2. diel knihy o Štoplíkovi v martinskej tlačiarni. Stala sa jednou zo signatárov a signatáriek Charty 77.
Presťahovala sa do dediny Lukavica, kde ju v rokoch 1977 - 1989 ako disidentku sledovali. Nesmela publikovať, nadviazala kontakty s českými prenasledovanými spisovateľmi a publikovala fejtóny v samizdatovej pražskej edícii Petlice. Spolupracovala aj so zahraničnou rozhlasovou stanicou Slobodná Európa.

Za odpor proti praktikám komunistického režimu ju v septembri 1989 postavili pred súd spolu s M. Kusým, J. Čarnogurským, V. Maňákom a A. Seleckým. V novembri 1989 všetkých postupne oslobodili.

V roku 1992 nakrútil scenárista a režisér Fedor Bartko jej portrét pod názvom Stretnutie s Hanou Ponickou /cyklus Osobne a neosobne, Slovenská televízia, Bratislava/.na Ponická bola spisovateľka pre deti i pre dospelých, v posledných rokoch sa venovala viac esejistike.

Do literárneho diania vstúpila Hana Ponická už počas stredoškolského štúdia. Kratšie prózy uverejňovala v Národných novinách, v Živene, v denníku Slovák a v študentskom časopise Cesta. V tvorbe pre deti debutovala zbierkou rozprávok Slávikove husličky v roku 1953. Knižka Medvedí rok je poeticko-humorná kronika jedného roka v živote medvedej rodiny. Z jej prác pre deti si najväčšiu obľubu získali príbehy zo života svojráznej postavičky - Štoplíka, ktoré vyšli v dvoch dieloch. Vo svojej próze pre deti pôsobí na detskú predstavivosť, oživuje minulosť a zameriava sa tiež na vážne problémy súčasnosti.

Próze pre dospelých a publicistike sa venovala v neskoršom veku. Napísala Hory (1939), Halúzky (1955). Rodný novohradský kraj približuje čitateľom v spomienkovej próze na obdobie detstva Ábelovský dom (1959). V tomto diele dominuje postava spisovateľky Boženy Slančíkovej - Timravy, ktorú autorka dôverne poznala. V krehkej literárnej reportáži rozpráva o tomto svojom vzťahu k Timrave, ale aj o vtedajšom živote ľudu na dedine v okolí Lučenca - v Ábelovej a v Polichne.

Kniha noviel, čŕt a postrehov Prísť odísť (1965) je konfrontáciou života v meste a na dedine. V zbierke noviel Bosými nohami z roku 1968 je hlavnou témou citový život súčasných žien a ich prirodzenej túžbe po citovom uplatnení sa. Literárnou monografiou o živote hrdinu protifašistického odboja, ktorého v mladosti osobne poznala, je kniha Janko Nosák (1979).

Po zákaze publikovať sa Hana Ponická aktívne zúčastňovala na disidentskom hnutí a toto obdobie svojho života spracovala v knihe Lukavické zápisky (samizdatové vydania: Petlice 1985, Sixty Eight Publishers, Toronto 1989, Atlantis, Brno 1992, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004, Bratislava 1992).

Dielo Milan Rastislav Štefánik - hrdina sa vracia (1991) je biografickou knihou o významnej postave slovenských dejín. V tvorbe pre dospelých sa zameriava na svet žien, ich vzťahové problémy, túžbu po prekonaní hrozby osamelosti.

Na námet jej prózy bol nakrútený film Vínna réva (scenár a réžia Ľ. Filan).

Jej publicistická tvorba (z rokov 1938-1977 a po roku 1989) je rozptýlená po časopisoch. Obsahuje rozličné žánre: od krátkych fejtónov až po dlhšie reportáže, po roku 1989 pribudli fejtóny a iné publicistické žánre písané a publikované predtým tajne ako samizdaty.

Po roku 1989 jej vyšiel druhý diel knihy o Štoplíkovi (zastavenej v tlači r. 1977), aj nové vydania ďalších jej kníh a prekladov.

Prekladala z francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a taliančiny.

V roku 2002 jej prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.